V poslednom čase mávam pocit, že ľudstvo už neprichádza s novými nápadmi, ktoré by ľudí zabavili rovnako ako tie staré. Hovorím predovšetkým o súčasnej kultúre. Hudobníci vydávajú staré hity ako cover-verzie, vývojári videohier vydávajú takzvané „HD“ verzie starých ťahákov, filmy a seriály používajú zápletky, ktoré znehodnocujú dobré meno slova – klišé.

Naposledy som televíziu pravidelne sledoval, keď ešte bežal seriál o sarkastickom doktorovi na našej Jednotke. V roku 2012 už aj samotní tvorcovia tohto seriálu pochopili, že je čas to zabaliť a vymyslieť niečo nové. Keď však niekto ďalší opakuje už asi siedmu (?) sériu speváckej súťaže, tlak mi vystupuje, že je potrebné volať už spomínaného doktora. Je pochopiteľné, že televízni hráči používajú osvedčené formáty, no takmer všetky zatiaľ prezentujú jediné – čím väčší idiot, tým vyššia sledovanosť. Následná tvorba meme obrázkov na facebooku je už len dráma z frajeriny. Pochopenie zo strany divákov teda musí prísť ihneď, a keďže žijeme v uponáhľanej-smart dobe, je logické, že klesá aj úroveň obsahu. Úroveň tohto obsahu u mňa drží nad vodou snáď len pán Donutil a seriál, v ktorom aktuálne účinkuje. To je k televíznej tvorbe asi všetko. Pánov farmárov radšej opomenieme.

Hudobná brandža sa netýka len oživovania starých hitov, ale aj štýlov hudby. Pop scéna sa podľa mňa uberá smerom vzad. Akustické nástroje obsadzujú v súčasných hitoch čoraz väčšie percento. Gitary, mandolíny, cajony či dvojhlasné linky sa objavujú aj u pánov z Hexu či Aviciiho. Prvky sedemdesiatych rokov možno badať tiež na albume Random Access Memories formácie Daft Punk. Mark Ronson s Brunom Marsom zase zabrúsili do tajných grifov Michaela Jacksona so singlom Uptown Funk. Hudobní kritici už možno začali zisťovať, že ľuďom ružový žuvačkový pop prepchaný množstvom syntetizátorov prestáva chutiť. Uberajú tak hudobníkov smerom vzad. Áno, sú to oni, ktorí určujú, čo bude v nasledujúcich dňoch „cool“. Dramaturgom v rádiách to zachutilo tiež, a tak s obľubou ničia aj tieto ľudské pesničky enormným opakovaním singlu až do bezvedomia.

K sitkomom ako takým sa povenujem len krátko. Keď si položím ruku na srdce, zisťujem, že od čias Priateľov, Frasiera či Dva a pol chlapa som nič vtipné nevidel. Keď sa pozriem na How I Met Your Mother, vidím krehko zmodernizovanú verziu Priateľov, nemôžem si pomôcť, aj keď tento titul patril tiež k tým obľúbeným. V tejto sfére v súčasnosti veľa dobrého nevzniká, aspoň v mojom ponímaní. Charlieho „zvládanie hnevu“ je priamym svedkom.

Herný svet ovládli tituly, ktoré uprednostňujú príbeh na pokračovanie. Neškodí to biznisu. Nemám prehľad koľko Need For Speed-ov, NHLiek, Call Of Duty, Assassin Creedov a Wolfensteinov koluje v dnešných obchodoch, ale myslím, že dosť. Nebudem tu menovať všetky tituly. To by sme tu boli do rána. Nové nápady či námety na niečo mimoriadne tu opäť badám márne. Stále ide iba o nový príbeh, nie však nápad.

Aby ste chápali. V každej z týchto sekcii kritizujem niečo iné. Nie všade mi prekáža, že sa išlo smerom vzad. No pri niektorých veciach človeku príde na um, že stereotypné prvky pri týchto činnostiach bežia na plné obrátky. Niečo svieže by som v našej kultúre naozaj uvítal.