253. To mi napísal spolužiak do správy počas prázdnin. Nič viac, no ja som presne vedela, čo to znamená. Jeho aktuálny level v Candy Crush.

Ukladať cukríky do rôznych kombinácii a plniť tak rôzne úlohy som začala ešte na strednej. Vlastne si už ani nepamätám ako. Viem len, že prvé levely boli smiešne jednoduché, a tak som veľmi rýchlo napredovala. Zrazu som bola v päťdesiatom, potom stom a teraz som už za dvestovkou.

Kým som nemala smartfón, bolo to celkom v pohode. Po ňom to už bolo horšie. Isté obdobie som sa zobudila a ako prvú vec v novom dni som začala „drtiť“ Candy Crush. Vďakabohu za obmedzené životy. Zväčša mi moja misia zabrala okolo dvadsať minút. Dosť veľká časť rána, však? Bonusom bolo, že som myseľ dostatočne naštartovala na ďalší deň. Kým som neobjavila čaro čítania v autobuse, často som si zahrala aj tam. Mrzelo ma však, že som sa pripojila ku všetkým závislákom na mobiloch. Našťastie ma to rýchlo prešlo.

Dlhšie pauzy prišli, až keď sa mi dlho nedarilo posunúť sa vpred. No ak cestujete krížom cez celé Slovensko a vo vlaku neviete, do čoho pichnúť, nezabrzdí vás ani to. Presne ako moja spolužiačka. Nedávno ma šokovala, keď mi oznámila, že si mení čas na mobile, aby oklamala aplikáciu a získala ďalšie životy. To mi už prišla fakt sila. A možno aj…závislosť?

Lenže treba sa na to pozrieť aj z druhej strany. Dnes sme totiž závislí, prepojení, naviazaní (nazvite to ako chcete) na toľko vecí, že by sme sa mali ísť asi liečiť všetci. Poznám vzdelaných ľudí, čo hrávajú na Facebooku poker, mamičky na materskej, čo vypnú pri online hrách s tučniakmi a kreslenou reštauráciou aj obyčajné tínedžerky, ktorým je ľúto nechať zdochnúť svojho Poua.

Mať určité veci rád a vracať sa k nim je predsa fajn. Pokiaľ vám teda nerobia extra zle. Takže, keď chcem občas na Facebooku vypnúť a zapnem si hru, pohoda. Keď cestujem x hodín a idú má zožrať mrle, pohoda. Keď chcem prekonať svojho spolužiaka, pohoda.

Pri hraní Candy Crush (potichu) nadávam, zlostne blokujem a odomykám mobil, teším sa v prípade úspechu, kombinujem extra pomôcky a posielam žiadosti všetkým, čo by to mohli hrať a poslať mi nejaké „vylepšováky“. Občas sa mi podarí poslať to aj tomu, čo to nehrá. Alebo niekoho nezainteresovaného zatiahnem do konverzácie s „candy kamarátom“. Myslia si, že sme mimo. Lenže oni sú mimo tiež –  len iným spôsobom.

Candy Crush je sezónna záležitosť, raz ma to prestane úplne baviť. Niečo ako plyšáky z detstva, ktorých sa neviete vzdať a potom ich raz skrátka vyhodíte. Neznamená to, že ste ich v živote nemali kupovať, len ich čas už skrátka uplynul. Čo bude ďalšie?

Zdravím všetkých Subway surferov (kamarátka ma tým na strednej vytáčala každú prestávku), Farmvillákov, hádačov značiek a ďalších.

Čo hrávate vy? 🙂