Som rád, že som tu. Som rád, že mám skvelých kolegov a kamošov. Čo by to bol za život bez nich? Komu by som predvádzal svoje kabaretné výstupy? S kým by som v bare večer popíjal? Je mi ľúto ľudí, ktorí prežívajú úplnú samotu. Izolovanosť.
Poznáme ich. Naši každodenní spoločníci. Naši priatelia. Bez nich sa život nezaobíde. Po dlhšom uvažovaní mi to došlo. Nechytám sa na nich. Oni sú moje publikum a bez nich by som nemohol zo seba robiť šaša. Som za nich vďační. Sú mojim pilierom v dosiahnutí toho, čo mi je najbližšie – robiť ľuďom radosť. Iste, občas používam nadmerné množstvo sarkazmu, ale to je tá dnešná doba. To je kolobeh života – komunikácia. Na akejkoľvek úrovni, len aby bola. Nenávidím ticho. Nenávidím ignorovanie konverzácie ak je k dispozícií. Veď zdieľanie myšlienok s ľuďmi o ktorých sme presvedčení, že nám pomáhajú nie je nič zlé. Neverím, že sú takí, ktorí nemajú čo povedať. Hanba je naša hranica. Je to tá hranica, ktorá blokuje akúkoľvek možnosť s niekým sa zblížiť.
- Pohovorme si.
- Prečo nie?
- Ako sa máš?
- Ah ujde to.
- Čo máš nové?
- Nič.
Mohol by som pokračovať tisíckami možných variácií klišé otázok, ale dotyčného by to aj tak nerozviazalo k pútavému rozhovoru. Každý spôsob ignorancie blokuje akúkoľvek možnosť voľby. Nezmôžete nič. Iba sa zdvihnúť a odísť. Niekedy niet pomoci. Je tak uponáhľaný svet, že nemáme čas si ani posedieť pri káve či pive. No má to plusy. Máme možnosť sa v tomto zlepšovať. Vynájsť nový a nový spôsob ako to uskutočniť. Len treba chcieť. Práve preto ľudí zabávam. Teda, oni to hovoria. Nemyslím si, že som vtipný. Ide tu len o to, že humor má dnes latku nastavenú poriadne nízko. Nevadí mi to. Ja ju raz zdvihnem. Všetci ju zdvihneme. A nie len latku humoru, ale aj latku konverzácie a kritiky. Nebudeme tu len tak stáť ako ovce. Možno aj preto píšeme tento blog. Možno aj preto som vám chcel naliať vývar z myšlienok mojej hlavy. Nasýťte sa z neho. Vychutnajte si ho…
Celá debata | RSS tejto debaty