Poliaci sa u nás preslávili nielen vďaka posypovej soli, ale aj ako silní kresťania a milovníci sladkostí. Nie sme s nimi len susedia, ale zdieľame aj podobné jazyky, nanešťastie, dnes si už akosi nerozumieme.
Nápad navštíviť Poľsko v nás driemal už dlhšiu dobu. (Hovorím v množnom čísle, lebo som cestovala s mojou overenou „pražskou“ partičkou.) Dôvody? Jednoduché! Krakov je vraj ako poľská Praha, soľnú baňu som vlastne ešte ani nevidela a Osvienčim sa neslávne zapísal do svetovej histórie. Navyše, práve výlet s takýmto programom sme zmeškali na strednej.
Pôvodne som chcela ísť takpovediac „na vlastnú päsť“, zdalo sa mi to len kúsok. Lenže do Krakova autobus zo západného Slovenska nejde, a tak sme nakoniec zvolili dvojdňový zájazd s cestovkou.
Spomínate si ešte na školské výlety? Väčšinou to bola veľká sranda, i keď za niektorých spolužiakov ste sa pri „oficiálnom“ programe občas museli hanbiť. Hromadné zájazdy s cestovnou kanceláriou majú podobný charakter, ibaže svojich spolucestovateľov nepoznáte vôbec.Neviete, čo od nich čakať. V autobuse sme boli najmladšie a občas sme si trhali vlasy za to, že sme neišli sami. Ale aspoň bola sranda.
Krakov
Pamätáte si ešte, ako som písala o výlete v Trenčíne, kde stále lialo? V Krakove sa scenár zopakoval. Našťastie, počas hlavnej prehliadky mesta pršalo menej, takže sme si ju celkom užili. Sprievodkyňa bola Poľka vyštudovaná na Slovensku, takže vedela veľa o poľskej, aj konkrétne krakovskej povahe, a ich príbehoch. Ten hlavný sa spája s nebezpečným drakom. Porazili ho síce, no „draci“ teraz sedia v poľskom parlamente. Alebo o zvone, ktorý mal prasknúť, keď príde nejaká katastrofa – a stalo sa tak v roku 2000, keď Poliaci vstúpili do Európskej únie…A nemožno zabudnúť na ich „žgrlavú“ povahu a nepriateľstvo s Varšavanmi. Najviac ma však zaujal fakt, že Krakovčania si poistili, aby ich mesto už nebolo hlavným. Chcú si totiž zachovať svoj pokoj.
V meste to žije, doslova. Svoje bydlisko tu má asi 300 tisíc ľudí, no treba rátať aj so študentmi z miestnych univerzít. A keby náhodou bola nuda, vždy sa objaví nejaký turista. So slovenčinou sme ale ďaleko nezašli. Angličtina zvíťazila. Nepríjemne nás zarazilo, koľko zjavne opitých ľudí sa pohybovalo v nákupnom centre. V Nitre by ich hneď vyviedli von.
Krakov je inak mesto čarovné. Atmosféru dodáva množstvo kostolov, historické uličky aj predavači s praclíkmi na každom rohu. Zámok Wawel je len čerešničkou na torte. Pozreli sme si aj jeden z najkrajších betlehemov. Niektoré rodiny sa venujú ich výrobe celé generácie, ich úsilie má vyvrcholenie každý rok na veľkej krakovskej súťaži.
Wieliczka
V nedeľu ráno sa vyberáme na prehliadku soľnej bane Wieliczka. Unesco pamiatka sa nachádza len pár kilometrov od centra Krakova. Keď prídete na miesto, nič nenaznačuje tomu, že pod zemou sa nachádza ďalší svet. Spoločne s celou skupinou zostupujeme po točitých schodoch do hĺbky 130 metrov, neuveriteľný pocit! Úzke chodbičky, ale aj veľkolepé kaplnky nám dávajú pocit, že sme vstúpili na územie inej krajiny. Trochu slanej. Čaká nás trojhodinová trasa, pri ktorej prejdeme 3,5 kilometra.
Ani nedýcham, keď prechádzame nekonečnými chodbami. Niektoré majú steny podložené drevom, tam už soľ vyťažili. Stále jej však v podzemí zostalo dosť. Ťažia ju však už len pre turistov, cestovný ruch vynáša viac. Ešteže máme sprievodkyňu, inak by sme sa asi stratili. Samozrejme nám nezabudne pripomenúť aj Majka Spirita, ktorý tu nedávno natáčal svoj videoklip k pesničke Zbojník. Stavím sa, že po našom výlete mu pozretia na Youtube príjemne stúpli. Prehliadku spestrujú aj sochy zo soli i nehybní baníci. V jednej miestnosti možno zažiť vypaľovanie metánu, pre romantikov zahrá pri slanom jazere Chopin. A všetci sa samozrejme tešia na katedrálu, v ktorej bolo možné fotiť len „po poľsky“ (načierno). Inak to tam majú naši susedia veľmi dobre zorganizované. S inými skupinkami turistov sme sa organizovane míňali a v polovici prehliadky nás v podzemí potešil bufet, toalety aj wifi!
Osvienčim, Brezinka
Do Osvienčimu som sa chcela ísť pozrieť. A zároveň nechcela. Hlavne po tom príjemnom zážitku zo soľnej bane. Než sme vošli, kontrolovali nás ako pred vstupom do slovenského parlamentu. Povolené neboli ani žiadne veľké tašky.
Som rada, že budovy nevedia rozprávať. V koncentračných táboroch by kričali od zhrozenia. Tábory v Osvienčime aj v Brezinke sú pamiatkou a mauzóleom. Vďaka dômyselnej expozícii a profesionálnemu výkladu nie je ťažké si predstaviť, čo sa tu dialo. Behá z toho mráz po chrbte.A čo je najhoršie? Obeťami sú nielen Židia a ďalší, čo tu zomreli, ale aj potomkovia tyranov. Namiesto fúkania zahojených rán by sme si však mali radšej zobrať poučenie do súčasnosti. I keď teraz je asi väčším problémom falošná spolupatričnosť…
Najväčší dojem na mňa spravila naša sprievodkyňa z Osvienčimu. Mladá a charizmatická Poľka sa pred tromi rokmi rozhodla, že sa naučí po slovensky. Sama. Vraj jej pomáha Panelák aj slovenskí Gumkáči. Rozprávala plynule a zmysluplne. Bola výborná! V týchto dňoch je na svojom prvom výlete na Slovensku. Ak ju stretnete, nezabudnite jej odporučiť nejaký dobrý slovenský film.
Celá debata | RSS tejto debaty