Od rána do večera pršalo. Zabudla som sa pozrieť na Omarovu studňu. Most do nášho kempu bol rozobraný. Prebehovali sme cez hlavnú cestu, lebo sme si nevšimli podchod. A stále pršalo. No Trenčín svoje čaro nestratil.

Do Trenčína som kedysi jazdievala s babkou a dedkom každé leto. Pamätám si cestu s mojím bratrancom v aute, ako sme chodili na zmrzlinu, navštívili pre mňa vzdialených príbuzných aj moment, keď som sa v trenčianskych suveníroch zaľúbila do gélového pera. Teraz som mesto navštívila ako papierovo dospelá samostatná bytosť. Na bezplatnom vlaku a s kamarátkou po boku.

Počas pobytu sme stretli niekoľko policajtov. Všetci boli nesmierne milí.

Trenčín je najmenšie krajské mesto Slovenska. Znamená to, že hoci v ňom nájdete všetky „dôležité“ inštitúcie, môžete sa nadýchať aj atmosféry malomesta. Útulné centrum mi pripomenulo mestečká na Morave. Tvoria ho zachovalé historické budovy aj modernejšie stavby, ktoré však nerušia celkový dojem. Potešilo ma, že v bezprostrednej blízkosti nebolo žiadne veľké nákupné centrum a v uliciach to naozaj žilo. Možno to bolo len veľkosťou mesta, no pre mňa ako Nitranku plačúcu nad vymretou pešou zónou a ohavnými Mlynmi, to predstavovalo čosi ako malý zázrak.

Stručné info o centre stredného Považia nám podal aj policajt, ktorý sa s nami podelil o svoj prístrešok. Most, ktorý nás mal doviesť do nášho kempu Na ostrove, bol totiž rozostavaný. Chodci mali cez deň vstup zakázaný, premávala len bezplatná kyvadlová doprava. Príslušník polície nám teda počas čakania porozprával to naj. Napríklad o kúpalisku. Hoci je hotové, nefunguje, lebo nemá vodu. Unikát, však? A Trenčania sa musia kúpať u susedov.

Policajt sa nám ešte pochválil s veľkou udalosťou – Na návštevu mal prísť Marián Hossa s hokejovou trofejou, Stanley Cupom. Hrad bol pri tejto príležitosti vyzdobený červenými vlajkami s číslom 81.

Matúš Čák zabezpečil dobrý výhľad

Hrad sme si prezreli aj zblízka. Upachtene sme vyšli až k múrom, ktoré obýval aj slávny pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky.Práve Matúšova veža bola pre mňa pri prehliadke hradu najkrajšia. Stúpalo sa na ňu po úzkych schodíkoch, od klaustrofobických pocitov ste si mohli vydýchnuť na medziposchodiach vyzdobenými dobovými erbami. Hore? Tam vás čakal nádherný výhľad. Centrum mesta, ale aj rozostavené budovy, les a hlavne ďaleké končiare.

A ešte jedna čerešnička nielen pre milovníkov histórie. Nápis na Trenčianskej skale z roku 179 nášho letopočtu. Viete si to vôbec predstaviť?! Stačí prejsť cez nádherný hotel Elizabeth a ste pri ňom. Za sklom je kus histórie. Bola som fascinovaná a na chvíľu som si chcela kúpiť drobnú repliku domov. Lenže to už by bol len zbytočný gýč, na ktorý by padal prach. Písmená z rímskej doby treba vidieť naživo.

A majú tam dobrý kebab

Ako turistov vás iste zaujímajú aj praktické informácie. Nuž, priamo v centre narazíte na niekoľko menších potravín, dobrú zmrzlinu, trojuholníčkovú pizzu za euro (veľmi obľúbenú aj u miestnych), milé kaviarničky, skromné infocentrum a Kebabizňu – rýchle občerstvenie, kde sú na roztrhanie, pretože kebab tam bol naozaj chutný. A našli sme aj lekáreň otvorenú do 22.00 hod., ale to snáď nebudete potrebovať. Večer sme boli posedieť v zastrčenej krčme. Netreba ju hľadať, nájdete sú inú – tú svoju. Ak vám stačí nižší komfort, ubytujte sa v kempe Na ostrove. Boli sme v chatke a bolo to fajn. Všetko sa dalo prejsť pešo – ku stanici aj k hradu.