Silvester a Nový rok sú časom osláv, ale aj obdobím bilancovania a dávania si novoročných predsavzatí. Kým teda odbije magická polnoc a vy opäť vyslovíte ošúchané želania, zamyslite sa, či si prajete naozaj to, čo skutočne chcete. A či pre naplnenie svojich snov v nasledujúcich 366-tich dňoch hodláte aj niečo urobiť.

Nový pohľad na vec môže priniesť aj tento rozhovor. S Petrom Pelánom Jr.(22) som sa rozprávala, čo ho viedlo k odchodu z rodného Česka, o jeho pohľadoch na vzťahy a ľudské túžby. On sám zobral život do svojich rúk, keď sa v 18-tich zbalil a odišiel do Veľkej Británie. Dnes tam má zázemie a túžbu ísť ďalej. Chce ľudí učiť, aby začali žiť, nie prežívať.

Tvoj blog sa volá „všude dobre, proč být doma“ – kde sa momentálne teda cítiš ako doma?

To je dosť zaujímavá otázka. Polovicu času trávim v Brightone, kam som sa odsťahoval kvôli moru a pokoju. Polovicu v Londýne, kde mám zákazky, kontakty a priateľov. Aj napriek tomu, že nemám rád uponáhľanosť Londýna, tak je pre mňa teraz domovom. Treba dodať, že všetky moje dôležité veci by sa dali naskladať do batoha a to najdôležitejšie mám v hlave. Ak sa v budúcnosti budem chcieť usadiť, určite to nebude v Londýne a zároveň viem, že tam budem musieť mať byt kvôli pohodlnosti.

Čo ťa viedlo k tomu, aby si odišiel z rodnej zeme?

Úprimne? Ľudia. A fakt, že som chcel niečo iné – niečo viac, veril som si a vedel som, že v Českej republike by som to nedostal. Chcel som byť profesionálnym fotografom a umelcom v spoločnosti, ktorá verí na papier z vysokej školy a kariérny rast. Pokiaľ chcete žiť iný –  lepší – život, musíte i inak premýšľať. A tak som odišiel za svojimi snami.

Ako si spomínaš na prvé mesiace v cudzom meste? Čo ti robilo najväčšie problémy?

Vlastne nič naozaj veľké. Problémy sú na to, aby sa riešili. V Česku som nevedel prejsť autobusom z jednej strany mesta na druhú a zrazu som bol v cudzej zemi, takmer nikoho som nepoznal, nevedel som, kam sa dostať, nevedel som poriadne po anglicky…skrátka som si musel nájsť priateľov, všetko si zistiť, naučiť sa jazyk. Nakoniec bolo najväčším problémom chýbajúce české pečivo.

Peter Pelán Jr., foto: archív Petra Pelána Jr.

Britské veľkomestá sú obrovské, hlučné (aspoň tak si ich našinec ako ja predstavuje) a miešajú sa v nich kultúry z celého sveta. Necítiš sa tu niekedy sám? Nebojíš sa občas o svoju bezpečnosť (aj v súvislosti s tým, čo sa deje v poslednom čase vo svete)?

Vôbec. Priateľov a kontaktov mám dosť a práve ľudia sú tu najúžasnejší. Ľudia do Londýna jazdia z celého sveta, aby si splnili sny. Londýn vás svojou intenzitou dokáže dostať na ulicu, no rovnako spraviť z vás milionára. Môžete tu spoznať najlepších priateľov, alebo zistiť, že chcete vlastne žiť v Tokiu. Tá energia, rýchlosť a chaos vznikajú práve vďaka tým všetkým ľuďom a je to nástroj, vďaka ktorému môžete zrealizovať, čokoľvek si zaumienite…alebo prísť o všetko. Ale je to len na vás. Poznám ľudí, ktorí sú tu tri roky a čas trávia prácou v sklade, sledovaním filmov a opíjaním sa cez víkend. Rovnako poznám ľudí, ktorí tu po roku rozbehli biznis, živia sa umením, inšpirujú ľudí, alebo posielajú peniaze svojim súrodencom domov na vzdelanie. Poznám ich mnoho, sú rôzneho veku, z rozdielnych krajín, každý má svoj sen.

Čo sa bezpečnosti týka, nemal som žiadny problém. Extrémisti existujú naprieč spoločnosťou a je jedno, či presadzujú náboženstvo, politiku, štýl života, alebo fandia svojmu tímu…Názor na udalosti posledných týždňov a mesiacov s tým nechcem pliesť.

„Ľudia sa zameriavajú na otázku Čo, namiesto toho, aby sa zamerali na otázku Prečo.“

Ako sa správajú Briti k cudzincom? Stretávaš sa aj s nejakou českou alebo slovenskou komunitou?

Nespomínam si, že by som tu mal nejaký problém. Snažím sa k ľuďom správať priateľsky a oni mi to vracajú. Ako som povedal, extrémisti existujú naprieč spoločnosťou, ale nakoniec sme všetci ľudia a chceme žiť svoje spokojné životy – pritom platí jednoduché pravidlo „začni od seba“. Pokiaľ teda chcem žiť v spoločnosti skvelých a inšpiratívnych ľudí, snažím sa k ľuďom okolo seba správať skvele a inšpiratívne. Potom je jedno, akej je človek rasy, vyznania, veku alebo čohokoľvek iného.

S Čechmi a Slovákmi sa tu stretávam, ale oproti iným národnostiam úplne minimálne. Pravidelne sa vídam len asi s desiatkou z nich.

Zmysel života si nateraz našiel vo fotografovaní. Ako sa neznámy fotograf ako ty nestratil v dave desať tisícok ďalších? Čo považuješ v tejto oblasti za svoj najväčší úspech?

Pozor. Fotografovanie už dávno nie je zmyslom môjho života. Je to nástroj k tomu, aby som dosiahol svoje ambiciózne plány. Mojím snom je vytvorenie firmy, ktorá by mala prsty v biznise, vzdelaní, kultúre a charite. S tou by som chcel ľudí učiť k tomu, aby prestali „prežívať“ a začali žiť. Aby si uvedomili, čo chcú od života vedeli, ako to dosiahnuť, nech je to čokoľvek. Je dosť smutné, že poznám ľudí, ktorí už majú rodiny, tak nejako plávajú životom a vlastne sa nikdy sami seba nespýtali, čo by chceli od života, tobôž nie, že by sa dostali k realizácii. Prežívajú a mrhajú svojím potenciálom a pritom odpoveď, čo chcú od života by mali mať už od konca základnej školy. Poznám len málo ľudí, ktorí skutočne robia to, čo ich baví. Ale títo ľudia majú takú silnú vôľu – zakladajú biznisy, cestujú po svete, bojujú za práva žien v Indii, presadzujú vegánstvo, alebo sú jednoducho šťastní, pretože našli hodnoty v niečom inom. V každom prípade títo ľudia majú potenciál robiť, hocičo si zaumienia. A ten proces, ten spôsob premýšľania, je podľa môjho názoru jednoducho naučiteľný a každý tak môže žiť.

Samozrejme, že som sa ako fotograf stratil, neviem nič, čo by nedokázal ktokoľvek iný a neverím na talent. Ale tak, ako je svet plný fotografov, tak je plný ľudí, ktorú chcú fotky. Fotograf sa môže presadiť skrz talent, alebo cez marketing, reklamu a kontakty. Alebo oboje. Neviem, čo z toho mám ja, ale keď stretnem na nejakej prednáške majiteľa nejakej spoločnosti, viem ho zaujať natoľko, aby som získal kontakt a potom je to už len otázka dohody a biznisu.

„Predtým mi chýbalo pečivo a „knedlíky“. Teraz už nič.“

Ako si už spomínal mnohokrát na blogu, chceš sa skrátka živiť tým, čo ťa baví. Lenže po tom túži veľa mladých ľudí a často veľakrát skončia. V čom je podľa teba ich problém?

Ľudia sa zameriavajú na otázku Čo, namiesto toho, aby sa zamerali na otázku Prečo. Napríklad množstvo ľudí by chcelo byť bohatí, namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, prečo chcú byť bohatými. Väčšina z nich by si uvedomila, že chce vlastne niečo, čo by si za tie peniaze mohli pohodlnejšie dovoliť, napríklad cestovanie a stretávanie ľudí. A tak sa celý život upnú na zarábanie peňazí a stále im niečo chýba a myslia si, že keď získajú viac peňazí, že budú šťastní…A pritom sa stačilo na začiatku správne opýtať a mohli dostať to, čo chceli a nemuseli strácať drahocenný čas. Ten koncept sa dá využiť na všetko. Veľa ľudí chce schudnúť a opäť sa zameriavajú na Čo, miesto Prečo.

Otázka Prečo je totiž založená na skutočných hodnotách a s nimi prichádza úžasná sila, s ktorou človek dokáže takmer čokoľvek.

Ak by som mal ten problém ešte viac rozobrať, aby som našiel jadro, zameral by som sa určite na fakt, že ľudia sa vôbec nesústreďujú na to, kto sú. Pokiaľ ale neviete, kto ste, ako môžete vedieť, čo a prečo chcete? Každý človek má byť potenciál byť ďalším Senecom, Da Vincim, Matkou Terezou alebo Stevom Jobsom. A je škoda, že ľudia mrhajú svoje životy, svojím časom a potenciálom na veci, ktoré ich nenaplňujú, hoci by stačilo, aby vedeli, čo skutočne chcú, mohli sa na to sústrediť a dokázali tak žiť…miesto prežívania.

Predstavte si, ako by vyzeral svet, keby ľudia namiesto prežívania, začali žiť a venovali sa vzdelaniu, pôžitkom a umeniu. Ten koncept je skutočne jednoduchý. To len my sme tak hlúpi, že ho skrátka nechápeme a nevieme dosahovať úplne jednoduché ciele, nieto šťastného plnohodnotného života.

Ako spokojný s tým, ako sa vyvíja tvoj život v Británii? Napĺňa táto krajina tvoje potreby? Chcel by si sa časom presťahovať inde prípadne sa vrátiť späť? Čo ti najviac chýba z domoviny?

Som tu spokojný. Keby som nebol, žil by som pravdepodobne v Japonsku alebo Nórsku. Do budúcna ale určite plánujem nejaký čas žiť na lodi a cestovať po svete, a potom určite mať byt v Londýne, dom v Českej republike a možno maják v Škótsku…uvidím.

Predtým mi chýbalo  pečivo a „knedlíky“. Teraz už nič.

A nakoniec niečo na odľahčenie. Máš popri svojich aktivitách čas aj na nejakú známosť? Preferuješ domáce ženy alebo Češky? Kto je ti bližší svojou náturou?

Samozrejme, že si čas nájdem. Chris McCandless v Úteku do divočiny napísal, že šťastie je reálne, len pokiaľ je zdieľané. Ľudia robia vo vzťahoch tú chybu, že hľadajú šťastie v partnerovi a zabúdajú, že ho v skutočnosti musia nájsť v sebe. Ja som ho našiel a partnerku chcem pre to, aby som oň mohol s ňou podeliť. Nič vážne, ale nemám, som vyberavý (smiech). Na národnosti nezáleží.

Prajem vám, aby ste našli v roku 2016 dosť odvahy na upratanie si v hlave a splnenie svojich túžob. Veľa zdravia a nezabudnuteľných momentov vám želá Katka!