Nerád cestujem. No pri cestovaní smerom od Zvolena som mal menšiu zastávku v Kremnici – podľa mňa najkrajšom slovenskom meste. Okrem príjemných ľudí nás čaká mnoho krásnych lokalít tohto mesta a kopec spomienok.
Je potrebné pripomenúť, že môj výlet do Kremnice bol súčasťou zrazu historických vozidiel v roku 2010. Od tých čias sa dúfam v Kremnici veľa nezmenilo, a tak tu ponúknem svoje myšlienky a postrehy z tohto obdobia.
Prvé, čo každému návštevníkovi udrie do očí je veľkolepé námestie s rozprestierajúcim sa trávnikom. Chýbali snáď už len ľudia na deke, ktorí oddychujú počas víkendového popoludnia. Čaro tejto scenérie mi pripomenulo mestečko za veľkou mlákou – San Francisco, aj keď som tam nikdy nebol.
Isté časti mesta s rôznymi pohostinstvami pripomínajú talianske uličky s pizzeriami. Je tu určite veľké množstvo rozdielov, keďže sme na Slovenskom území. Až pri písaní týchto riadkov si uvedomujem, že Kremnica mi pripomína aj viacero iných miest, aj slovenských. Je to taká zmes toho, čo mám rád a na čo sa rád pozerám.
O zaujímavosti v meste tiež nie je núdza. Mnohí už tušia, že neobídem Múzeum mincí a medailí v Kremnici. Toto úctyhodné miesto ponúka ukážky mnohých historických peňažných prostriedkov, ktoré sú už za zenitom. Napríklad slovenské koruny. Nespomínam si ale presne čo tam robili portréty Nicolae Ceauşesca, no šikovnejší to možno vedia. Koho by to ale zaujímalo, môže sa do tohto múzea dostať aj virtuálne, stačí len trochu zagúglovať a dostanete sa na stránku Národnej banky Slovenska. Priznám sa, že takýto prvok ma ale príjemne prekvapil. Zakončenú prehliadku sme doslova „vyrazili“ – s vlastnou mincou a šťastnou spomienkou som vyšiel z tejto budovy.
Humornou stránkou inštitúcií v Kremnici je nepochybne Múzeum gýča. Keďže v tomto meste je všetko doslova na skok, ani som sa veľmi neprešiel. Ulica Sama Chalúpku bola z tých dlhších v meste. Múzeum bolo blízko a už vo vchode som cítil zárodky sarkazmu, keď som videl kartónový plagát Mojsejovcov v živej veľkosti. Po vestibule ma čakala typická izba Slovenky v stredných rokoch. Staré obrazy, CD nosiče Roba Kazíka, parohy (fyzické), staré papuče v tvare manželskej dvojice a mnoho iných úsmevných objektov. Objekt bol istú dobu uzavretý z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Bolo preto pre mňa veľmi potešiteľné, že bolo znovuotvorené.
Návštevu Kremnice vám môžem len odporúčať a veľmi rád by som sa tam v najbližšom období vrátil.
Je príjemné čítať, že ľudia ...
Celá debata | RSS tejto debaty