Cesta autobusom môže byť rutina i zážitok. Záleží len na tom, či ste pripravení otvoriť si oči a uši. Na obzore sa objavia obetaví deduškovia aj šoféri–hrdinovia.
Už dávnejšie som si uvedomila, že novodobé autobusy pripomínajú priestory divadla. Ak si sadnete na vyššie sedadlá do pomyselnej lóže, máte celé dianie ako na dlani. Teda, pokiaľ si nestrčíte do uší slúchadlá tak hlasno, že si vašu hudbu „užijem“ aj ja, čo sa mi stáva s mojimi spolusediacimi často.
Prvá scéna z autobusu sa týka magického okamihu medzi dedkom a jeho vnučkou, predpokladám. Išla som práve z fast-foodu, v ktorom som istú dobu pracovala. Popri skladaní hamburgerov a lovení hranolčekov som si všímala aj klientelu. Často boli jej súčasťou starí rodičia, ktorí chceli návštevou rýchleho občerstvenia „spraviť deťom radosť“. Neraz u nás nechali veľké peniaze alebo naopak namrzene brzdili deti, aby nezabúdali, že rozpočet je obmedzený.Spokojná často nebola ani jedna strana. Ako dojemne a úprimne vyzneli oproti fastfoodovému divadlu tí dvaja v autobuse! Deduško vytiahol najprv z tašky práve zabalený salám z obchodu, kúsok rožka a podával ho malému dievčatku. Dievčatko ho chytilo malými rúčkami a zamyslene prežúvalo s pohľadom upretým na svojho starého rodiča. Bol pre ňu hrdinom. Mala som pocit, akoby zastal čas.
Minule ma zase príjemne prekvapil vodič mestskej dopravy. Mladý, sympatický, plný odhodlania a radosti z práce. Keď vystupovala mamička s kočíkom, vo vozidle skoro už nikto nebol. Nuž, vstal zo svojho trónu a utekal jej pomôcť. Na konečnej autobusu v Nitre nahratý hlas vždy hlási: „Dovidenia!“ Tu sa nám ušlo hrejivé a spontánne „dovidenia“ priamo od vodiča. Netvrdím, že je nutné takto zdraviť po každej jazde, aj šofér je len (unavený) človek. Ale spomínam si, ako som pravidelne chodievala takmer posledným spojom, v autobuse som bola sama, no pri mojom pozdrave mi odpovedalo len ticho…
V poslednom čase cestujem často aj na trochu dlhšej trase Nitra-Bratislava. Vždy s napätím čakám, akého spolucestujúceho dostanem. V pamäti mi zostala predovšetkým mladá žena, ktorá pretelefonovala väčšinu času. Z jej rozhovoru s mamou som sa dozvedela väčšinu podrobností o smrti babky jej frajera, ako to zvláda, kde býva, čo robí…Keď sa ma po ukončení telefonátu pýtala, kedy tam budeme a uponáhľanosť zdôvodnila spomínanou smrťou, nemohla som nedodať „počula som“. Inokedy som zas sedela vedľa staršieho pána. „Voňal“ cesnakom a neskutočne sa bavil na Mr.Beanovi. Do toho si ešte začal listovať Nový Čas a zavŕšil to pohárom čokolády (v tom sme sa zhodli). On si tú cestu jednoducho užil.
A nakoniec niečo trpko-vtipné. Rozhovor dôchodcov, ktorí sa náhodne stretli v emhádé.