Vegetáciou zarastený bývalý breh Šíravy.
Foto: MS
Už je tomu pár liet, čo som chodieval takmer každý druhý deň v lete na Zemplínsku Šíravu. Návraty na toto miesto dnes vo mne prebúdzajú rôzne pocity. Bohužiaľ, zostal hlavne smútok. Šírava sa v mojich očiach premenila na úplne cudzie, priam desivé, miesto.
Začneme pekne od začiatku. Zemplínska Šírava je pýchou východu (odkiaľ aj pochádzam) a na svojom mieste už zotrváva od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Súdruhovia ju postavili v nádeji, že sem priláka množstvo zahraničných turistov. V osemdesiatych rokoch sa dostavila zrejme amplitúda návštevnosti tohto miesta. Od tých čias to už lepšie nebolo. Ani po x-tom vyčistení vodnej nádrže.
Dôvody teda treba hľadať inde, aj inde. Hygiena totiž nie je zanedbateľná zložka týchto destinácií. V čase písania tohto článku je totiž naša nádrž „neokúpateľná“. Príčin je viacero. Nevadí len to, že to celé vyzerá ako Shrekov príbytok. Svätostánok letných radovánok sa totiž v posledných mesiacoch zmenil na neprebádané územie. Miesta, kde sa kedysi začínala hladina vody, sú dnes prerastené vegetáciou vyššou ako ja. Vypustenie Šíravy kvôli technickej údržbe sa pretiahlo až na tri (zatiaľ) mesiace. Urobiť takýto krok uprostred letnej sezóny je prinajmenšom nemysliteľné. K vode sa totiž nielen že ťažko dostáva, ale v hustých porastoch pred ňou sa môžu ukrývať rôzni zvierací kamaráti, ktorých môžete poznať z rozprávok keď ste boli deti. Sú tu rôzne mravce, hlodavce a možno aj hady. Skrátka všetko, čo Bear Grylls potrebuje.
Vegetáciou zarastený bývalý breh Šíravy.
Foto: MS
Keď sa dostanete cez tento dažďový prales, čaká vás breh v podobe prasklín v štrkovej zemi. Tieto praskliny sú dosť hrubé a pri kráčaní po nich som sa nachvíľu aj bál, či sa neprepadnem do pekla. Mobil by ste z týchto štrbín dolovali ťažko. Pripomínalo mi to akúsi púšť, kde každý krok ku hladine treba zvážiť, keďže môže ísť o fatamorgánu. Priznám sa, že v strachu z prepadnutia do čoraz vlhšieho blata som sa ku hladine nepriblížil ani na osem metrov. Nemal som totiž nikoho zo sebou. Návštevníci tam žiadni neboli. Načo by aj?
Pohľad na zem, kde bola 50 rokov voda.
Foto: MS
Ak by niečo vo mne vyvolalo spomienky na detstvo, bol by to výhľad na túto nádrž. Táto panoráma sa vôbec nezmenila. Čo je však horšie, nezmenilo sa skoro vôbec nič. Teda okrem novej fasády na budove, ktorá pri oblasti Prímestská stojí už od nepamäti.
Panoráma hôr nad Šíravou.
Foto: MS
Moje zlé pocity nezmyl ani odchod domov, ktorý som absolvoval prechádzkou pri oblasti Biela hora, či ako sa tunáka po novom vraví: „Biela hora pre mladých“. Voľakedy asfaltový chodníček do lesa, dnes už len chodníček. „Už aj stromy to tu zabalili,“ pomyslel som si.
Biela hora po vyrúbaní stromov na ľavej strane.
Foto: MS
Nehovorím, že to bolo vyložene zlé popoludnie. Ja som si ho len predstavoval tak, ako to bolo pred dvoma či troma rokmi. Už vtedy to nebolo bohviečo, no neveril som, že to môže byť aj horšie, opustenejšie, zanedbanejšie. Sezóna sa nám ale pomaly končí, a tak sa nemusí vedenie nášho mesta obávať toho, že by bolo potrebné riešiť tento problém. Ako inak.